V grécku slovo obolos predstavovalo mincu v hodnote jednej šestiny drachmy, a v slovnom spojení Cháronov obolos sa ustálilo pre označenie zaopatrenia na prechod do posmrtného života. Zvykom bolo vkladať túto mincu zosnulému do úst, aby ňou zaplatil Cháronovi, prievozníkovi na rieke Styx, plavbu na druhý breh.

Obdoby Cháronovho obolu sa vyskytovali na Blízkom východe, v rímskej, keltskej, germánskej kultúre a prenikli až k ranokresťanským tradíciam.

V latinsky hovoriacom svete sa používal termín "viaticum". Mohol označovať zásoby na cestu pustovníka, alebo vyhnanca, a v prenesenom význame tiež "províziu na cestu k smrti": rímskokatolícka cirkev tento názov používa pre eucharistiu vkladanú do úst umierajúcemu.