U Červeného vola:

Dlhá je história bratislavského hotelierstva. Mesto, ktoré vzniklo na križovatke Jantárovej a Podunajskej obchodnej cesty, bolo odpradávna hojne navštevované cudzincami, ktorí potrebovali niekde prenocovať, uskladniť tovar, ustajniť a nakŕmiť kone, opraviť vozy. Počet hostí ešte vzrástol, keď sa po roku 1526 do Prešporka ako hlavného mesta Uhorska presunuli najvyššie úrady krajiny. Najmä počas zasadaní uhorského snemu sa Prešporok doslova naplnil poslancami a ich početným sprievodom. Nie je preto náhoda, že práve z tohto obdobia sa zachovali správy o prvých hoteloch, nazývaných vtedy zájazdné hostince (termín hotel sa etabloval až v 19. storočí). Tie spočiatku vznikali priamo v srdci mesta – historickom jadre. Pravdepodobne najstarším bol hostinec U divokého muža (Gasthaus zum Wilden Mann) na Laurinskej ulici. Ťažil z výhodnej polohy – jeho pravidelnými klientmi boli poslanci uhorského parlamentu, ktorí až do začiatku 19. storočia snemovali v susednom paláci. Vlastníkom hostinca bolo mesto, postupne prešiel do súkromných rúk, až na konci 18. storočia zanikol. Na jeho mieste dnes stojí Palác Motešických a časť nevábnej jednoposchodovej budovy (Laurinská 6). Rozmach dopravy v nasledujúcich storočiach spôsobil, že v Prešporku premávalo čoraz viac konských záprahov, fiakrov, kočiarov... A pretože právne záväzné pravidlá cestnej premávky boli prijaté až začiatkom 19. storočia, v úzkych uliciach stredovekého mesta istotne nebola núdza o konfliktné situácie. Podnikaví hotelieri preto začali svoje zariadenia presúvať na širšie priestory predmestí, extra muros, kde sa vozy hostí mohli komfortne otáčať, a kde nehrozilo nebezpečenstvo kolízie. Tomuto trendu napomohlo aj zrušenie hradieb (1778), vďaka čomu sa mesto vymanilo zo zvierajúcich obručí a organicky sa prepojilo so svojimi predmestiami. Po obvode prešporského jadra tak v 17. až 19. storočí vzniklo viacero zájazdných hostincov, z ktorých niektoré boli mimoriadne obľúbené, napr. U zlatej husi, U zlatej merice, U zlatého jeleňa či U zlatého slnka.

Pomenovanie dostávali podľa svojich vývesných štítov, ktoré sa vyvinuli z pôvodných domových znamení. Medzi nimi vynikal hostinec U červeného vola (Gasthaus zum roten Ochsen), a to nielen svojím netradičným názvom. Za ten podľa ústneho podania vďačil istému chudobnému krajinárovi z 18. storočia, ktorý po viacdňovej návšteve nemal čím uhradiť pobyt v tomto zariadení. Napokon svoj dlh po dohode s majiteľom splatil tým, že na vývesný štít nad bránou namaľoval ktovie prečo červeného vola... Kedy presne hostinec postavili, sa zatiaľ nepodarilo doložiť. Isté je, že začiatkom 19. storočia sa už dlhšie vynímal na nároží dnešnej Štúrovej a Jesenského ulice. Historické fotografie však zachytávajú až jeho podobu zo 70. rokov 19. storočia, kedy bol kompletne prestavaný. Vstup pre hostí mal z Jesenského ulice, pohodlný vjazd pre vozy zozadu, zo súbežnej Medenej ulice. Keďže pred hostincom bolo stanovište poštového dostavníka, premávajúceho medzi Prešporkom a Hainburgom, núdzou o návštevníkov skutočne netrpel. A veru by sa medzi nimi našlo aj viacero prominentov.

SLÁVNE OSOBNOSTI

U Červeného vola prenocovali napr. “múdry muž národa“ Ferenc Deák (1833) či saský kráľ Friedrich August II. (1845). Jednou z najpozoruhodnejších osobností, ktoré využili jeho služby, bol slávny rakúsky dramatik Franz Grillparzer (1843). Do Prešporka dorazil na rokovanie uhorského snemu, v plnučičkom hostinci sa mu však ušla len náhradná izba. Bol s ňou neveľmi spokojný, čo si aj zaznačil do denníka: „Musel som sa v náhlivosti uspokojiť s posteľou širokou ako dlaň v hosťovskej izbe hostinca U červeného vola. Som nekonečne rozladený. Nemohol som si úplne spomenúť, aký môže byť skutočný cieľ tejto mojej cesty.“ A to ešte netušil, aké útrapy ho čakajú v noci: „Keď som sa v noci prebudil, hodiny dva razy odbili pol. Chvíľu na to vyvolával nočný strážnik celú. Boli dve hodiny po polnoci. Posteľ bola prikrátka a deka priťažká. Potil som sa ako prekliaty. Nadránom som na hodinku zaspal a o piatej som už bol na nohách.“ Svoju elégiu zakončil zvolaním: „Deus providebit!“ (Boh ochraňuj moje kroky!)